My, knižní pozemšťania, sme schopní čítať všade - ak máme poruke knihu. Na zastávke, vo vlaku či v autobuse, v čakárni i na obednej prestávke. Povedzme si však pravdu, nie je to príjemnejšie niekde doma, v peknom a útulnom prostredí?

Čerstvé kvety podľa mňa patria všade, nielen k príjemnému čitateľskému kútiku. Vedia dodať atmosféru a šmrnc každému miestu v dome. A naviac aj krásne voňajú!

Hlavne v lete sa mi stáva, že kvety už nemám ani kam dávať, lebo všetky vázy v dome sú obsadené. Konkrétne túto romantickú ružovú dokonale sa hodiacu hlavne na ruže mám z favi.sk, čo je vyhľadávač nábytku a bytových doplnkov. Vecičky na zútulnenie čitateľského kútika ľahko nájdete napr. tu.

Kto si rád číta večer pred spaním? Myslím, že teraz sa zdvihli všetky ruky. Hoci som osobne k tejto skupine čitateľov nikdy nepatrila, nájdu sa dokonca aj takí, ktorí si radi čítajú namiesto spania (do tretej/štvrtej rána, uhú). Nečudo, čítanie pred spaním je veľmi prospešné (pokiaľ čítateklasickú knihu a nie do spomínanej štvrtej rána ;). Milujem tú chvíľu okolo 10 večer, kedy si zalejem čaj a po celom dni si  v posteli konečne otvorím rozčítanú knihu. Keďže som spáč, nikdy nedám viac ako desať strán, ale aj to sa počíta, no nie? A keďže čím je krajšia atmosféra, tým príjemnejšie sa číta, v poslednom čase som si veľmi obľúbila tieto svetielka v podobe žiaroviek, ktoré som za pár eur kúpila na Aliexprese.

A čo vy? Ako si spríjemňujete čítanie?

Je prirodzené, že ľudia s rovnakými záujmami sa radi stretávajú, diskutujú o svojej záľube a vymieňajú si návzajom poznatky, skúsenosti, zážitky. A čo knihomoli? Aj tí majú predsa svoje "záujmové krúžky" - čitateľské kluby! Existuje niečo lepšie ako stretnúť sa raz za mesiac pri šálke čaju či vína, a chutnom koláči s ľuďmi, ktorí práve prečítali tú istú knihu ako vy? Ja dnes však budem hovoriť o tých offline čitateľských kluboch, kde si to občerstvenie vychutnáte iba ak pri obrazovke počítača - ale s o to viac ľuďmi (hoci neviem či to je pre knihomoľov dobrá správa). Okrem toho vás môže pri srdci hriať dobrý pocit z toho, že tá istá kniha sa páčila aj vašej obľúbenej osobnosti, lebo práve o ich bookcluboch bude reč.

1. OUR SHARED SELF

Tento čitateľský klub, ktorý v januári 2016 založila Emma Watson by sa dal nazvať aj feministický, pretože hlavnou témou všetkých vybratých kníh je postavenie žien v spoločnosti. Emma sa počas svojej úlohy ambasádorky Dobrej vôle OSN snažila načítať si o tejto problematike čo najviac a povedala si, že je to skvelá príležitosť inšpirovať aj iných. A to sa jej aj podarilo - aktuálne má tento bookclub viac ako 200 tisíc členov.

Aktuálna kniha: Terese Marie Mailhot: Heart Berries: A Memoir

2. R/W BOOK CLUB HELLO SUNSHINE

Čitateľský klub, ktorému meno prenechala Reese Witherspoon sa zameriava na masovejšie knihy, mnoho z nich, napr. knihy Liane Moriarty či Cheyl Strayed určite poznáte. Opäť sú to však všetko knihy, ktoré sa zameriavajú na ženský pohľad na svet.

Aktuálna kniha: Heather Harpham: Happiness

3. BELLETRIST

Emmu Roberts som vždy vnímala ako jednu z mála herečiek, ktorá sa netajila tým, že rada číta - a už len tým mi bola sympatická. Nedávno som však zaregistrovala, že už aj ona má svoj čitateľský klub - a to už od marca minulého roka. Knihy súčasnej literatúry bližšie neurčeného žánra vyberá spolu so spisovateľkou a zároveň najlepšou kamarátkou Karah Preiss. Jedinečné na tomto bookclube je to, že okrem knihy mesiaca sa vždy vyhlasuje aj jedno kníhkupectvo.

Aktuálna kniha: Kate Greathead: Laura & Emma

4. ZOELLA & FRIENDS 

Tento čitateľský klub známej britskej youtuberky v spolupráci s kníhkupectvom WH Smith už žiaľ nie je aktívny. Zameriaval sa na young adult literatúru, takže ak obľubujete tento žáner a ešte ste o tomto bookclube nepočuli, určite bude stáť za to omrknúť si tituly, lebo hoci veľa kníh z tejto zbierky vyšlo aj u nás, určite si medzi nimi nájdete niečo, čo ste ešte nečítali. 

5. OPRAH´S BOOKCLUB
Najstarší spomedzi týchto bookclubov vznikol ešte v roku 1996 ako súčasť Oprah Winfrey Show. Ako všetci vieme, Oprah už so svojím programom skončila, no dobrá správa je, že na svojich fanúšikov nezabudla a už rok po skončení show spustila nový bookclub, ktorý funguje už len online.  Okrem toho, že Oprah doposiaľ odporučila niekoľko knižných klasík, dopomohla aj nejednej nie až tak známej novinke stať sa bestsellerom.

Aktuálna kniha:  Tayari Jones: An American Marriage

Asi pred rokom som si povedala, že je načase načuchnúť trochu aj k súčasnej slovenskej literatúre. Väčšina z nás totiž častejšie číta prekladové knihy, ako tie domáce, a to je škoda. Preto som sa pomaličky pustila do nejakých slovenských kníh. Tak sa mi ale zdá, že zatiaľ nemám celkom vychytaný výber vhodnej vzorky.

Pri niektorých spisovateľoch, ako pri Benkovej, Coddington či Dominikovi Dánovi som sklamanie tak trochu čakala. Všetci títo spomenutí totiž píšu takzvané rýchlokvasky, teda knihy, ktoré sa veľmi dobre predávajú, no o kvalite sa veľmi hovoriť nedá. Benková aj Coddington píšu väčšinou romány pre ženy, aké nájdete nielen na slovenskom trhu na kilá. Smutná či zlá skúsenosť hlavnej hrdinky s mužom, ktorá je opísaná podpriemerným jazykom. Napriek tomu, že Dominik Dán je schopný napísať aj dve knihy za rok som naňho počúvala väčšinou chvály, tak som si povedala, že si prečítam jeho vtedy najnovšiu knihu Nežná fatamorgána. Aj tu som však zostala sklamaná, kniha bola síce zo začiatku plná kriminálkových klišé, no čitateľná, ale v druhej polovici ma to už tak nebavilo, že sa čudujem, že som to dočítala. Podľa recenzií však usudzujem, že pri Dánovi som pravdepodobne natrafila na jednu z tých horších kníh, takže v budúcnosti dám asi ešte šancu knihe Popol všetkých zarovná, čo je jeho prvá kniha a zaujala ma témou (vražda Róberta Remiáša).

Takto skončili moje pokusy prečítať si niečo od jedných z najpredávanejších slovenských autorov súčasnosti...

Sklamali ma však aj knihy autorov, od ktorých som to nečakala. Napríklad taký Balla a jeho kniha Veľká láska. Takmer vo všetkých recenziách sa skloňovalo to, že je kniha písaná ľahkým jazykom, no nekĺže po povrchu. To, že išla kniha do hĺbky môžem potvrdiť, bohužiaľ bola asi príliš hlboká, lebo ja som sa na jej dno nedostala. Tento krátky román bol na mňa asi až príliš "intelektuálny", a teda nečitateľný.

Boli však aj knihy, ktoré sa mi páčili, no žeby som si ich zapamätala alebo mala chuť prečítať ešte raz, to nemôžem povedať. Takým prípadom je Piata loď Moniky Kompaníkovej. Kniha mala zaujímavý námet a rovnako aj jazyk, ale z neznámych dôvodov medzi nami nezafungovala chémia. Podobne na tom bol aj Letmý sneh Pavla Vilikovského. Tu však dôvod tuším - túto knihu pravdepodobne plnohodnotne docením až na dôchodku.

Ale aby som to zakončila pozitívne, z doteraz prečítaného sa mi jednoznačne najviac páčil Medzerový plod Veroniky Šikulovej. Hoci kniha nemá zápletku, ani jednoznačný príbeh, pretože ide len o akési útržky spomienok a pocitov, je napísaná neuveriteľne citlivo. Druhá kniha zo súčasnej slovenskej literatúry, ktorá ma zatiaľ zaujala najviac bola Bellevue od Ivany Dobrakovovej. Povedala by som, že tematicky ide o jedinečnú knihu nielen v slovenskej próze. Nezaostával však ani jazyk. Viac sa dočítate v mojej recenzii TU.

Vidíte teda moju bilanciu - slovenská literatúra zatiaľ nestihla dobyť moje čitateľské srdce, no ja sa nevzdávam a dúfam, že v budúcnosti sa poučím z doterajších chýb a nájdem v medzi našimi knihami klenoty.

Najbližšie sa chystám na tieto:

Vtedy v Lošonci - Peter Balko

Petrichor - Veronika Šikulová

Klimtov bozk - Boris Filan

Dom hluchého - Peter Krištúfek

A čo vy a súčasná slovenská literatúra. Čítate? Skúšate?

Priateľ mal práve rozčítaného Majstra a Margarétu od Bulgakova, čo si pochvaľoval. Vraj sa na rozdiel od iných ruských klasikov nečítala tak ťažko, aj napriek tomu, že tiež rieši neľahké spoločenské a náboženské témy. To potvrdiť nemôžem, keďže sa na knihu len chystám, ale na vlastnej koži som si skúsila, aké ťažké je "prekúsať sa" napríklad takým Tolstým, či Dostojevským (Idiota som ani nedočítala).

Inak, priateľa možno poznáte z jedného článku, ktorý na môj blog písal (tu). Niekedy sa smejem, že je väčší knihomoľ ako ja, pretože doteraz toho za rok vždy prečítal oveľa viac. Ako pracujúci človek má totiž viac voľného času ako ja, študentka (čo je možno podľa veľa ľudí nelogické, ale je to tak).

Jar pre mňa vždy bolo a bude najinšpiratívnejšie obdobie v roku. Príval novej energie po letargickej zime spôsobuje, že mám chuť nielen čítať, ale aj písať či fotiť. Je však škoda, že práve na jar toho pre mňa ako študentku bolo vždy najviac - odovzdávali sa totiž všetky seminárky či záverečné práce, začali zápočty a skúšky. Ak si k tomu pripočítate brigádu, prípadne vybavovanie Erasmu či hlásenie sa na súťaže, času na to, užívať si jar bolo máličko. Tento rok to konečne nebolo také tragické - voľnejšie obdobie som začala mať asi pred dvoma týždňami po dokončení diplomovky. Jar som si však mohla začať užívať až v čase, keď už stromy i jarné kvety takmer odkvitali. Ale keďže toto je môj posledný študentský rok, budúcu jar si už hádam konečne užijem naplno!

Anna zo Zeleného domu je u mňa už klasický príznak jari. Myslím, že túto knihu vôbec netreba predstavovať, pretože ju čítalo hádam každé dievča. Jej prvé kapitoly poznám hádam naspamäť, pretože si ich čítam takmer každú jar či leto. Na toto obdobie je to kniha ako stvorená, keďže sa jej dej začína v čase kanadskej jari. Koľkokrát som si predstavovala všetky tie miesta, ktoré Lucy M. Montgomeryová v knihe opisuje - jabloňové sady, lesné cestičky, morské pobrežie, rybníky, tajné prírodné zákutia, nekonečné polia a lúky!

Prázdne miesto je asi najlepšia kniha, akú som kedy čítala. Je to spoločenský román odohrávajúci sa v anglickom mestečku Pagford. Sledujeme tam osudy niekoľkých postáv patriacich do rôznych vrstiev, pričom žiadna z nich to nemá ľahké. Prázdnemu miestu nechýba nič: napätie, tajomstvo, výborne prepracovaná psychika postáv, nezameniteľná atmosféra tvorená krásnymi vetami a hlavne myšlienka. (Obsiahlejšiu recenziu som písala TU.)

A prečo o nej píšem v súvislosti s jarou? Lebo som ju prvýkrát (a zatiaľ jediný) čítala presne v takomto období pred dvomi rokmi, namiesto toho, aby som sa venovala bakalárke (hmhm). Dočítala som ju jedno ráno, keď som si kvôli tejto knihe nastavila budík na piatu! A túto jar, keď som písala diplomovku, som na Prázdne miesto často myslela, pretože mi prostredím veľmi pripomínala moju tému.

Vopred sa ospravedlňujem, ak vás už prvou vetou odplaším - k dnešnému článku ma inšpirovala diplomovka. Mojou témou totiž bola analýza súčasnej britskej rodiny prostredníctvom seriálu The Street. Pri jej písaní ma zaplavovali pocity radosti, z toho, o čom môžem písať. Seriál, ktorý som rozoberala, je totiž skvelý. Zobrazuje niektoré z najdôležitejších sociálnych problémov tejto doby, a to veľmi zaujímavým spôsobom. Okrem toho je natočený kvalitne. Určite by som však z neho nemala toľko, ak by som s ním nepracovala na diplomovke. Musela som si ho pozrieť viac ako raz, a to dôkladne. Robila som si poznámky a komentáre. Všímala som si, čo postavy hovoria, ale aj to, ako to hovoria. A čo ovplyvňuje ich konanie. Každú časť, ktorá bola o inej téme som (aspoň dúfam) vyžmýkala na dno jej podstatovej hodnoty.

A uvedomila som si, že presne to robím pri čítaní kníh a následnom písaní recenzií. Že ich píšem preto, aby som si z knihy odniesla viac ako jedno povrchné prečítanie. Že to je dôvod, prečo vôbec mám tento blog.

Je jedno, či čítate knihu, pozeráte seriál, divadelné predstavenie, či film. Ak to človek robí povrchne, znamená to, že to robí len preto, aby mohol povedať, že to videl/čítal. A o knihách, filmoch a divadelných predstaveniach sa treba rozprávať. Robme to ako Francúzi.

Samozrejme, nie každé dielo obsahuje aj niečo okrem toho povrchu. Chcete načrieť nižšie, no narazíte na dno. To sa najčastejšie deje pri takzvaných oddychovkách, knihách, ktorých prvým a často aj jediným cieľom je odpútať čitateľa od každodenných starostí. V žiadnom prípade však túto kategóriu kníh nechcem odsudzovať. Aj ja si raz za čas prečítam oddychovku. No po jej prečítaní si poviem: "Ako dobre, že existujú aj lepšie knihy". 😏

V dnešnej dobe, kedy sa už takmer všetko robí povrchne, aby to bolo rýchlo a za lacno, čítajme knihy do hĺbky. A predovšetkým - čítajme knihy, ktoré nám dovoľujú ísť do hĺbky.

Aj ten najväčší knihomoľ z času na čas odloží knihu a pozrie si nejaký ten seriál. Ja tiež nie som výnimka. Preto by som vám dnes chcela jeden odporučiť. Nie však len tak hocijaký, ale rovno seriál, ktorý je ako stvorený pre knihomoľov - odohráva sa totiž vo vydavateľskom prostredí!

(Zdroj: imdb.com)

(Zdroj: google, koláž: berenika)

Flaubert. Zola. Maupassant. Hugo. Saint-Exupéry.

To, že literatúra má vo Francúzsku dlhšiu tradíciu ako napríklad u nás som tušila z niekoľkých semestrov francúzskej literatúry na univerzite. Čo to však znamená v praxi som sa presvedčila až počas posledného štvrťroka minulého roka, ktorý som vo Francúzsku strávila.

Lebo spojenie kultúra a Francúzsko pre mňa po tejto skúsenosti naberá úplne iný rozmer. Francúzi sú jednoducho ukážkovo kultúrni ľudia. Čo to znamená?

Francúzi žijú kultúrou. Pichajú si ju vnútrožilovo, lebo by bez nej neprežili. Čítajú. Veľa a všetci. Chodia do kina. Do múzeí a galérií. Do divadla (niekedy na nekultúrne hry - ďalej to radšej rozvádzať nebudem :D). No kultúrne sa aj stravujú (áno, na rozdiel od nás poznajú pojem kultúra stravovania). A o obliekaní snáď hovoriť ani nemusím, hovoria za to nespočetné množstvá publikácii na spôsob "štýl Parížanky", ktoré v posledných rokoch vyšli aj u nás. No najdôležitejšia časť tohto procesu je následne o tom diskutovať. Lebo načo sa budeme na niečo pozerať, alebo niečo čítať, ak nám to nič neprinesie, však?

kilo všeobecnej kultúry v antikvariáte

Ja sa však zameriam len na kultúru čítania. Francúzi majú o knihách každý týždeň televízny program v primetime. O knihách vychádza niekoľko časopisov, aby ste si z množstva kníh vedeli vybrať. O tom, čo je to čítať som sa najlepšie presvedčila v Paríži. Čítať tam uvidíte tak každého druhého človeka. Čítajú v parku, v kaviarni, či v metre. Čítať tam celkom bežne uvidíte aj mladých pekných chlapov v košeli s aktovkou. Jeden z mojích najpamätnejších momentov, ktorý ukazoval la vie est belle (à Paris) bol, keď som sediac na lavičke pozorovala hru pétanque, otočím sa a za mnou na druhej strane lavičky sedí mladý chlap s vyloženou nohou, knihou v ruke a cigaretou v ústach. Videli ste niečo také u nás?

Pýtate sa, kde potom skladujú tie kilá prečítaných kníh? Nikde. Po ich prečítaní ich totiž nosia do antikvariátov. Doteraz si živo pamätám ako som stála na brehu Seiny na námestí Place Saint-Michel pred kníhkupectvom Gibert Jeune a postavila sa do dlhočízneho radu, ktorý sa utvoril pred jedným z vchodov do kníhkupectva. Ostatné vchody boli zatvorené, keďže bola nedeľa (a vo Francúzsku sa vtedy nič "nedelá"). Po chvíli som si však všimla, že všetci ostatní ľudia čakajúci v rade majú ruky plné tašiek s knihami. Prečo potom čakajú na vstup do kníhkupectva? Až keď sa za mňa do rady postavila jedna rodinka, všetko som pochopila. Začula som totiž ako sa syn s mamou rozpráva o tom, že zvyšné knihy majú ešte v kufri. A bolo po záhade. Všetci tí ľudia tam prišli predať svoje knihy. Aby si mohli kúpiť ďalšie.

Spomínaných antikvariátov je teda vo Francúzsku veľa. Len v mojom meste, ktoré malo iba okolo 50 000 obyvateľov boli dva perfektné antikvariáty (a možno ďalšie, ktoré som neobjavila). Antikvariáty nájdete vo Francúzsku pod názvom livres d´occasion alebo livres anciens. Ak však neviete po francúzsky, chodiť do nich sa vám veľmi neoplatí, pretože málokedy majú literatúru v inom jazyku. Ibaže by ste chceli len suvenír.

Tým, že v antikvariátoch nájdete často aj najnovšie knihy, nie je vo Francúzsku veľa celonárodných sietí kníhkupectiev. Vlastne je len jedno, a to Fnac (na takmer 70 miliónový národ). Nie je to však len kníhkupectvo, ale aj elektro a papiernictvo v jednom. Vo Francúzsku však nájdete hlavne tradičné malé súkromné kníhkupectvá, často zamerané napríklad aj na umenie. Mesto, v ktorom som zažila najviac kníhkupectiev bolo Quimper, ktoré sa považuje za mesto spisovateľov. Knihy v kníhkupectvách sú však vo Francúzsku o dosť drahšie ako u nás. Za jednu novú knihu dáte v priemere 20 eur. Au.

Samostatnou kapitolou čo sa týka kníh sú komiksy, alebo po francúzsky bande dessinée, skrátene BD (žiaden comix). Francúzi totiž nečítajú len vážnu literatúru, klasiku či knihy o zmysle života vyvolávajúce plodné diskusie či depresie, ale obľúbili si aj túto časť knižnej produkcie. Možno viete, že komiks vznikol v Belgicku. Pravdepodobne tým, že tam časť obyvateľstva hovorí po francúzsky, sa komiks veľmi rozmohol aj u ich francúzskych susedov. V kníhkupectve nájdete komiksové oddelenie veľké asi ako to so svetovou literatúrou v tom našom. Obľúbené sú buď "akčáky", alebo humorné komiksy. V hojnom počte však komiksy nájdete aj v antikvariátoch.

Napriek tomuto všetkému som si z Francúzska doniesla asi len 5 kníh (z toho jeden komiks). Batožinový limit je skrátka batožinový limit. Ale nemyslite si, aj tých pár kníh som domov doniesla napríklad namiesto osušky či svetra!

bukinárstva, alebo bouquinistes, teda antikvariáty na brehu Seiny v Paríži

Sú spisovatelia, ktorých knihy sa mi možno veľmi páčili, ale to je všetko. A sú knihy, po prečítaní ktorých si hneď musím o ich autoroch niečo zistiť. Neviem o téme knihy prestať rozmýšľať, a tak pátram po tom, čo jej autora viedlo k tomu, aby sa jej venovali, teda aký mali život. A tak niekedy zisťujem, že: "hmm, s týmto človekom by som si mala čo povedať". Práve o tejto druhej skupine spisovateľov budem dnes hovoriť.

Virgínia Woolfová. Britská spisovateľka 19. storočia, ktorej knihy sú na pomedzí poézie a prózy. Veľká melancholička, ktorá vnímala okolie veľmi intenzívne, neušiel jej jediný šum konárov či záchvev stebla trávy vo vetre. Presne taká som aj ja. Verte, že si všimnem každého vtáčika, ktorý preletí okolo a vo vlaku či autobuse si vždy nalepená na okne predstavujem, ako sedím na tej obrovskej lúke, po ktorej závistlivo pokukujem. Čo by som však s touto spisovateľkou mať spoločné ani nechcela sú depresie, ktorými trpela, a pre ktoré sa aj neskôr rozhodla svoj život ukončiť.

Gustave Flaubert. Francúzsky spisovateľ 19. storočia. Veľký perfekcionista. So svojím dielom bol večne nespokojný, najradšej by svoje knihy donekonečna prepisoval. Ak raz napíšem knihu, dúfam, že to bude niečo ako Pani Bovaryová - nádherné opisy, metafory, zidealizované predstavy hlavnej postavy, ktoré sú konfrontované iróniou a krutou realitou. Dokonalá kombinácia, pretože celé moje bytie s týmto zápasí.

E. M. Remarque. Pri tomto spisovateľovi si vôbec nie som istá. Narodil sa v chudobnejšej rodine, v dospelosti však vďaka písaniu zbohatol a mal veľa žien. Keď si vezmem toto a porovnám to s jeho knihami, som úplne zmätená. Informácie o jeho živote mi akosi nesedia s knihami plnými nádherných humanistických, až pacifistických myšlienok. Nechce sa mi však veriť, že by to písal len preto, že to ľudia vo vojnou sa zmietajúcom období hltali. Napríklad tento úryvok z Kútika snov patrí podľa mňa k tomu najkrajšiemu, čo bolo kedy napísané: 

„Milujem, to je všetko.“

„Milujete?“

„Nie však tak, ako sa toto slovo bežne chápe. Milujem všetko: prírodu, ľudí, stromy, oblaky, utrpenie, smrť- slovom celý život! Som optimista a extrémista vo veciach lásky.“

„Zaiste ste nezažili sklamanie.“

„Naopak, dokonca veľa ráz.“

„A napriek tomu?“

„Napriek tomu.“

J. K. Rowlingová. Spisovateľka, ktorú ako jedinú z týchto spomenutých môžem skúmať aj vo videách a rozhovoroch, pretože stále žije. Autorka, s ktorou zdieľam všetko od (vy)študovaného odboru (francúzština), cez znamenie a to, že sme obe introvertky, až po indikátor osobnosti podľa Myersovej a Briggsovej. V podstate sme tá istá osoba, s tým rozdielom, že ona sa narodila v Británii o 28 rokov skôr a s písaním to niekam dotiahla, haha. Človek - studnica tajomstiev. Žena, ktorá na mňa pôsobí smutným dojmom, aj keď hovorí, že jej nič nechýba a je šťastná. Čo iné by ste však  vyhlásili svetu, v ktorom zomierajú ľudia od hladu a nedostatku vody?

20. október. To je dátum, kedy sa fanúšikovia J. K. Rowlingovej dočkali jej novej knihy. Samozrejme, nie oficiálne, aj naďalej si zachovávame pro forma a ako autora uvádzame Roberta Galbraitha. Tretia kniha z detektívnej série nesie názov Career of Evil. 

Pri vymýšľaní názvu sa autorka inšpirovala rovnomennou pesničkou americkej skupiny zo 70-tych rokov Blue Öyster Cult, ktorej text napísala Patti Smith. Anotácia na tretiu detektívku so súkromným očkom Cormoranom Strikeom sľubuje opäť napínavý príbeh a množstvo zvratov v prípade. Tentoraz sa bude zápletka týkať priamo hlavných protagonistov, teda Cormorana a jeho asistentky Robin. Tej jedného dňa doručia balík, ktorý obsahuje časť ženskej nohy. Po prvotnom šoku nasleduje vyšetrovanie, pričom do úzkeho okruhu podozrivých sa dostávajú štyria ľudia.

Či sa im aj tentoraz podarí odhaliť páchateľa sa u nás dozvieme až na jar. V Česku vyjde kniha pod názvom Ve službách zla v nakladateľstve Plus, na Slovensku by sa mala volať podobne, V službách zla. K dispozícii je zatiaľ len ukážka z českého prekladu, ktorú si môžete prečítať TU.

Okrem ukážky sa však na tomto blogu môžete tešiť aj na recenziu knihy, pretože ju už nejaký ten piatok mám v origináli doma. Dnes som sa do nej konečne pustila a poreferujem vám o nej určite ešte tento mesiac! 

Áno, tak už aj mne na budúci týždeň končia prázdniny. Dnes sa spolu so mnou môžete pozrieť na to, čo a koľko som toho cez leto prečítala.

JÚN

Prázdniny mi začali druhý júnový týždeň, po štátniciach. Slovo "štátnice" chcem zdôrazniť, lebo som po nich bola mimo ešte takmer celý mesiac. To sa odrazilo aj na čítaní. Ako prvú knihu som si vybrala Volanie Kukučky od Roberta Galbraitha (J. K. Rowling), na ktorú som sa toľko tešila, no nebola som schopná sa do nej začítať. Svoje urobilo určite hlavne moje rozpoloženie, ale aj to, že v knihe sa toho veľa nedeje, a keď už, tak veľmi pomaly. Nakoniec sa mi však páčila, a tak som jej udelila veľmi dobré hodnotenie (recenzia tu). Bola to však jediná kniha, ktorú som za jún prečítala (ešteže má viac ako 400 strán).

V júli sa mi nedarilo o nič lepšie, vlastne som dopadla ešte horšie. Podarilo sa mi prečítať len druhé pokračovanie série detektívok od Galbraitha, Hodvábnik (recenzia tu).

V auguste sa mi konečne začalo dariť lepšie. Ako  prvú knihu som si neplánovane prečítala Kam zmizla Aljaška od Johna Greena, ktorú som vyhrala v súťaži a pustila som sa do nej hneď v deň, kedy mi prišla (recenzia tu). Nasledovala už skôr klasická literatúra Stepfordské manželky od Iru Levina (recenzia tu). A aby som zavŕšila knihy od Rowlingovej, začala som opäť raz čítať Harryho Pottera, tentoraz po viac ako 7 rokoch. Celú sériu by som chcela dočítať ešte tento rok, aby som tak za rok mala prečítané všetky Rowlingovej knihy (a jej imaginárneho kamaráta Roberta). Posledný augustový deň som ešte stihla dočítať útlu knihu O písaní od Stephena Kinga, čo je akási spisovateľská príručka a skrátený životopis v jednom.

Tento mesiac som len pokračovala v čítaní Harryho Pottera, mám za sebou už prvé 3 knihy.

Za prázdniny som teda prečítala 8 kníh, čo nie je ani zďaleka toľko, koľko som ich plánovala prečítať. Predpokladám, že vy ste boli úspešnejší, takže sa pochváľte, teším sa na vaše komentáre!

Toto leto bolo bláznivé. Už v auguste na niektorých stromoch zožltli listy a postupne z nich opadali. Na jednom strome pred naším domom, na ktorý mám výhľad z okna zostalo už len pár zošúverených žltých lístkov. Jeseň prišla rýchlejšie ako stihlo leto odísť. A leto si to preto na jeseň muselo vynahradiť a ešte pár teplých dní si ukradlo. Tieto medziobdobia mám rada, ale asi najkrajšie je práve toto medzi letom a jeseňou. Všetko je akési čarovné. Slnko nám posiela úplne iné lúče ako po zvyšok roka a aj jeho západy sú teraz jednoducho "iné". A aby som si toto obdobie čo najlepšie užila, rozhodla som sa, že tomu prispôsobím aj výber kníh.

Najskôr sa asi pustím do knihy Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania. Sľubujem si od nej veľa, hoci som od Murakamiho a rovnako ani od žiadneho japonského spisovateľa ešte nič nečítala. Práve preto sa na to aj teším. Už len názov jeho prvotiny Počúvaj spev vetra je veľavravný. A najnovšou knihou sa vraj chce vrátiť k svojim literárnym začiatkom. Dúfam, že to bude jemná, precítená próza plná metafor a trochu melancholickej atmosféry.

Keď som minulú jeseň čítala prvýkrát Virginiu Woolfovú a jej Pani Dollowayovú, vedela som, že tak musím urobiť odteraz každé jedno toto ročné obdobie. Virginia je na jeseň jednoducho stvorená. Jej metafory, opisy a zmysel pre zachytenie krátkych prchavých momentov sú obdivuhodné. Pri jej čítaní som mala pocit, akoby som našla svoju najspriaznenejšiu dušu. Doma mám od nej ešte K majáku a Vlny, ale ešte sa rozhodnem, ktoré si prečítam.

Búrlivé výšiny od Emily Brontëovej je kniha, ktorá mi doma stojí presne rok, takže by si zaslúžila oprášenie. Jej filmové spracovanie som videla pred pár rokmi, ale nebola som to schopná ani dopozerať. Pripadalo mi to pochmúrne, depresívne a vôbec som nechápala čo sa tam dialo. Mnohým ľuďom sa však kniha páčila, takže jej dám šancu. A ak sa mi nebude páčiť na jeseň, tak potom už neviem.

A nakoniec sa budem popri tom snažiť dočítať Harryho Pottera, ktorého práve opäť raz čítam. Aktuálne som na tretej časti a do konca roka by som chcela mať prečítanú celú sériu.