Prvý septembrový víkend sme sa s kamarátmi vybrali na výlet do Banskej Štiavnice a okolia. Na strednom Slovensku som bola naposledy pred rokom, no nikdy nie na týchto miestach, ktoré som si hneď zamilovala. Vrch a hrad Sitno, kúpele Sklené Teplice, obec Ilija a samozrejme aj samotná Banská Štiavnica.

Začnem obcou s rozprávkovým menom Ilija (určite si z hodín literatúry na základnej škole pamätáte ruského Jánošíka, Ilju Muromca). Nepatrím k náročným turistom, úplne mi stačí prejsť sa po malebnej dedinke so starými rozpadnutými domčekmi akých je (nielen) na strednom Slovensku neúrekom. Ilija je dedinka, v ktorej na obidvoch obecných budovách nájdete veľkú informačnú tabuľu Európskej únie, nákladné auto mierových síl z Kosova zaparkované pred krčmou a len materskú škôlku, ale zato dve krčmy (pre prípad, že sa pochytíte s jedným krčmárom). A spomínané roztrúsené polorozpadnuté domy, pre ktoré mam ja úchylku, no nájdete aj novšie, pred ktorými parkujú drahé autá so švajčiarskymi poznávacími značkami.

Z Ilije sme sa asi po dvojhodinovej túre dostali na Sitniansky hrad (ktorý za veľa nestál) a onedlho nato aj na vrch Sitno, kde nájdete rozhľadňu aj chatu, kde sa dá posedieť a najesť. My sme sa po krátkom občerstvení vydali ďalej, na Počúvadlianske jazero, čo je prvý z viacerých tajchov, ktorý sme za víkend videli, a zároveň aj ten najčulejší. A potom viac ako dvojhodinová túra naspäť do Ilije. 

Na druhý deň sme po pár tajchách už mali na programe samotnú Banskú Štiavnicu. Dopoludnia sme navštívili Starý Zámok a na obed sme boli doplniť energiu do známej čajovne vo veži zvanej Klopačka, odkiaľ sa kedysi baníci zvolávali do práce. V originálnej čajovni som bola prvýkrát a určite nie naposledy, lebo síce bol ten čaj (Long jing - Dračia studňa) hnusný, nejakým zázrakom mi ozaj dodal energiu a úplne prečistil myseľ. Popoludní sme si prešli zvyšok mesta a navštívili aj antikvariát na Trojičnom námestí (odkiaľ som, samozrejme, neodišla naprázdno). 

Čerešničkou na torte tohto výletu bol nádherný drevodom v neďalekej obci, v ktorom sme bývali. Mali sme z neho priamy výhľad na okolité kopce a ovečky!

Banská Štiavnica a jej okolie a je jeden z najkrajších regiónov, aké som zatiaľ na Slovensku navštívila. Oplýva nielen nádhernou prírodou, ale aj bohatou históriou, ktorá je tam dodnes prítomná.

A čo vy? Boli ste už v Banskej Štiavnici?

Asi pred rokom som si povedala, že je načase načuchnúť trochu aj k súčasnej slovenskej literatúre. Väčšina z nás totiž častejšie číta prekladové knihy, ako tie domáce, a to je škoda. Preto som sa pomaličky pustila do nejakých slovenských kníh. Tak sa mi ale zdá, že zatiaľ nemám celkom vychytaný výber vhodnej vzorky.

Pri niektorých spisovateľoch, ako pri Benkovej, Coddington či Dominikovi Dánovi som sklamanie tak trochu čakala. Všetci títo spomenutí totiž píšu takzvané rýchlokvasky, teda knihy, ktoré sa veľmi dobre predávajú, no o kvalite sa veľmi hovoriť nedá. Benková aj Coddington píšu väčšinou romány pre ženy, aké nájdete nielen na slovenskom trhu na kilá. Smutná či zlá skúsenosť hlavnej hrdinky s mužom, ktorá je opísaná podpriemerným jazykom. Napriek tomu, že Dominik Dán je schopný napísať aj dve knihy za rok som naňho počúvala väčšinou chvály, tak som si povedala, že si prečítam jeho vtedy najnovšiu knihu Nežná fatamorgána. Aj tu som však zostala sklamaná, kniha bola síce zo začiatku plná kriminálkových klišé, no čitateľná, ale v druhej polovici ma to už tak nebavilo, že sa čudujem, že som to dočítala. Podľa recenzií však usudzujem, že pri Dánovi som pravdepodobne natrafila na jednu z tých horších kníh, takže v budúcnosti dám asi ešte šancu knihe Popol všetkých zarovná, čo je jeho prvá kniha a zaujala ma témou (vražda Róberta Remiáša).

Takto skončili moje pokusy prečítať si niečo od jedných z najpredávanejších slovenských autorov súčasnosti...

Sklamali ma však aj knihy autorov, od ktorých som to nečakala. Napríklad taký Balla a jeho kniha Veľká láska. Takmer vo všetkých recenziách sa skloňovalo to, že je kniha písaná ľahkým jazykom, no nekĺže po povrchu. To, že išla kniha do hĺbky môžem potvrdiť, bohužiaľ bola asi príliš hlboká, lebo ja som sa na jej dno nedostala. Tento krátky román bol na mňa asi až príliš "intelektuálny", a teda nečitateľný.

Boli však aj knihy, ktoré sa mi páčili, no žeby som si ich zapamätala alebo mala chuť prečítať ešte raz, to nemôžem povedať. Takým prípadom je Piata loď Moniky Kompaníkovej. Kniha mala zaujímavý námet a rovnako aj jazyk, ale z neznámych dôvodov medzi nami nezafungovala chémia. Podobne na tom bol aj Letmý sneh Pavla Vilikovského. Tu však dôvod tuším - túto knihu pravdepodobne plnohodnotne docením až na dôchodku.

Ale aby som to zakončila pozitívne, z doteraz prečítaného sa mi jednoznačne najviac páčil Medzerový plod Veroniky Šikulovej. Hoci kniha nemá zápletku, ani jednoznačný príbeh, pretože ide len o akési útržky spomienok a pocitov, je napísaná neuveriteľne citlivo. Druhá kniha zo súčasnej slovenskej literatúry, ktorá ma zatiaľ zaujala najviac bola Bellevue od Ivany Dobrakovovej. Povedala by som, že tematicky ide o jedinečnú knihu nielen v slovenskej próze. Nezaostával však ani jazyk. Viac sa dočítate v mojej recenzii TU.

Vidíte teda moju bilanciu - slovenská literatúra zatiaľ nestihla dobyť moje čitateľské srdce, no ja sa nevzdávam a dúfam, že v budúcnosti sa poučím z doterajších chýb a nájdem v medzi našimi knihami klenoty.

Najbližšie sa chystám na tieto:

Vtedy v Lošonci - Peter Balko

Petrichor - Veronika Šikulová

Klimtov bozk - Boris Filan

Dom hluchého - Peter Krištúfek

A čo vy a súčasná slovenská literatúra. Čítate? Skúšate?

V poslednom čase si veľmi užívam knihy, ktoré nie sú na vážnu nôtu. Neviem, či je to tým, že som zatiaľ veľa takýchto kníh neprečítala a teraz mám pocit, že to musím dohnať, alebo jednoducho tým, že mi práve takéto knihy padli do noty (už aj ja vtipkujem). Začalo to Zazie v metre, pokračovalo Miliónovou faktúrou a minulý víkend to bola Pochoutka. Práve o poslednej menovanej bude dnes reč.


Pochoutka je novela známej francúzskej spisovateľky Muriel Barberyovej, ktorú asi skôr poznáte vďaka románu Pichľavá elegancia (či česky S elegancí ježka). V našich končinách totiž vyšla najprv jej druhá kniha. Pochoutka rozpráva príbeh celosvetovo známeho gastronomického kritika, ktorý sa dozvie, že o 48 hodín zomrie, a tak sa na smrteľnej posteli snaží rozpomenúť na najväčšiu pochúťku svojho života.

Dej ale v tejto knihe nie je vôbec dôležitý, ten tu vlastne ani nenájdeme. Ide o rozprávanie spomienok, ktoré približujú život tohto slávneho kritika. Kniha je rozprávaná v prvej osobe, a to nielen z pohľadu kritika, ale hneď niekoľkých postáv, ako napríklad jeho manželky, detí, vnúčaťa, ale aj domovníčky (ktorá sa neskôr objaví v ďalšej autorkinej knihe), mileniek, slúžky, lekára, bezdomovca, ktorého denne stretáva, či dokonca jeho kocúra.

Ako postupne zisťujeme, tohto kritika, ktorého pozná celý svet, nemá rád nikto okrem slúžky a kocúra a on pre zmenu nemá rád nikoho a nič okrem jedla - a rozprávania o jedle. Toto všetko je, samozrejme, servírované s dostatočnou dávkou typickej francúzskej irónie a nadhľadu.

"Sledoval jsem ho, jak jí, a sám jsem se jídla, které před mýma očima připravil, ani nedotkl. Jedl se stejně odtažitou a křehkou pečlivostí, s jakou se pouštěl do vaření, a toto jídlo, které jsem neochutnal, pro mne zůstalo jedním z nejlepších v celém mém životě."
"Vůně lípy na sklonku dne je okouzlení, které se do vás nesmazatelně zapíše a do hlubin vašeho bytí vtiskne stopu takového štěstí, že je ani něžný červencový večer nedokáže vysvětlit. Ve vzpomínkách nasávám z plných plic vůni, která od té doby už dávno nepolechtala mé chřípí. Pochopil jsem, co vytvářelo její aroma: bylo to souznění medu a oné prazvláštní vůně, kterou získávají listy stromů, když je dlouho teplo a když na nich ulpí prach krásných dní, který vybudí tento absurdní, ale skvostný vjem, jímž ve vzduchu cítíme koncentrované léto."

Pochoutka je kniha, od ktorej netreba čakať žiadne vážne či siahodlhé rozjímanie na smrteľnej posteli. Naopak, je to ideálne čítanie na letný víkend, počas ktorého si budete vychutnávať dobré jedlo. Pochoutka je kniha, po ktorej siahnite, ak hľadáte kvalitné oddychové čítanie.

Keď som v pondelok ráno začínala nový týždeň novou knihou, netušila som, že som si hneď po Vitajte v raji podvedome vybrala opäť knihu od švédskeho autora, tentokrát Jonasa Karlssona. A to som so švédskou literatúrou doteraz nemala tú česť. To, či ma ani druhé stretnutie s ňou nesklamalo, si prečítate v tejto recenzii.

Hlavnej postave novely Miliónová faktúra, spokojnému slobodnému (takmer) štyridsiatnikovi, príde faktúra na rovných 5 700 000 švédskych korún. Jasné, určite ide o nejaký omyl, pomyslí si. No keď mu neskôr príde upomienka a na ulici začne zachytávať úlomky zvláštnych rozhovorov, začne pátrať po tom, o čo ide. Po tom, čo zavolá na číslo uvedené na faktúre sa dozvie, že sa dovolal do Svetového redistribučného centra a jeho operátorka mu oznámi, že je načase zaplatiť - za prežité šťastie.

Pracuje síce len na polovičný úväzok vo videopožičovni, žije sám v prenajatom byte a má jediného kamaráta, no na druhej strane mal šťastné detstvo, vyrastal s oboma rodičmi v rozvinutej krajine, je beloch a muž, nemusí sa starať o nikoho okrem seba, keďže vlastnú rodinu nemá, a tak sa so svojím šťastím musí podeliť s ľuďmi, ktorí žijú v rozvojových krajinách, zažívajú hlad, nemajú prístup k vode, či prežili prírodné katastrofy. To znie fér, nie? Pre zástupcov krajín celého sveta, ktorí sa na tom dohodli, určite.

"Neochotne som musel uznať, že som so svojím životom fakticky spokojný."

"Ani som necestoval, ani som sa nič nenaučil, ani nič nepreskúmal... Flákal som sa s kamošmi, drístal o ničom a potuloval sa po meste. A teraz tu sedím každý boží deň, pozerám video, hrám hry a počúvam platne. Posledné roky som vždy šiel do toho istého obchodu a kúpil som si na raňajky tie isté vločky. Stále si kupujem ten istý druh kávy so sebou v tej istej kaviarni, chodím do tej istej práce, stojím tam a potulujem sa tam každučký deň. Chodím do tej istej reštaurácie a kupujem si to isté jedlo so sebou. Dokonca aj keď si chcem kúpiť zmrzlinu, chodím do toho istého kiosku. Najčastejšie si kupujem pizzu Grandiosa extra, 40 percent viac chuti, a zohrejem si ju v mikrovlnke. Ak si chcem trochu zahýriť, tak si kúpim nanuk Nogger. Alebo dva. Nikdy nechodím von. Nestretávam sa s kamošmi. To predsa, dofrasa, nie je nijaký život!"

"Prečo to teda nerobíte?" spýtala sa Maud.

Miliónová faktúra však nie je jedinečná len nápadom, ale aj spracovaním. Kniha je písaná s nadhľadom, s akýmsi láskavým humorom, vďaka ktorému vás nenútene pozýva zamyslieť sa nad tým, čo to znamená byť šťastný. Kniha nie je zbytočne príliš filozofická a po jej dočítaní vo vás zostane príjemný pocit.

Jediným negatívom knihy je jej preklad, ktorý nie je úplne vydarený, keďže sa miestami číta ťažkopádne, je akýsi kostrbatý. No ak nie ste lingvistický blázon ako ja, možno si to ani nevšimnete ;)

Miliónová faktúra je jedna z tých kníh, ktorá nevážne rozoberá vážnu tému. A takých kníh nie je veľa.

4/5

Knihu si môžete kúpiť napr. TU.

Lozenie po hradoch ma neprestane baviť asi nikdy! Hlavne po takých, ktoré sú trochu viac zachované, akým je napríklad hrad Brekov, kde sme boli s priateľom minulý týždeň. Na takých miestach sa vždy snažím vžiť sa do dôb minulých, predstaviť si všetky tie vône, pachy, hádam kde sa čo nachádzalo a načo to slúžilo. Viete si vôbec predstaviť, že na tých miestach stáli ľudia už stovky rokov pred vami? Práve to ma na tom fascinuje. Boli to rovnakí ľudia ako my dnes, len s tým rozdielom, že nemali všetky tie výdobytky modernej vedy. A i tak prežili!

Päť. To je počet jazykov*, do koľkých bola preložená ojedinelá publikácia švédskej novinárky popisujúca fungovanie jedného z najväčších súčasných priemyslov, a to turizmu. Ani po deviatich rokoch nebola táto kniha preložená do angličtiny. To už o niečom vypovedá. A nie, nie o tom, že by kniha za nič nestála - práve naopak.

Vitajte v raji je kniha písaná veľmi pútavo aj napriek tomu, že neobsahuje len samotné reportáže, ale aj históriu dovolenkovania, občas nejaké čísla a o turizme rozpráva aj vo všeobecnosti. Práve tým je kniha zaujímavá - pomer všeobecných konštatovaní, krátkych "hodín histórie" a reportáží z turistických destinácií je vyvážený a dokonale sa dopĺňa. Tie časti, ktoré by pre niekoho mohli byť nezáživnejšie sú vždy podávané v krátkych odsekoch a dopĺňané rozprávaním z jednej konkrétnej destinácie (Gran Canaria, Vietnam, Thajsko, Dominikánska republika či Mexiko).


Jednotlivé problémy autorka odhaľuje postupne a vy si tak postupne vytvárate celkový obraz. Na začiatku knihy zažijete opäť ten príjemný pocit, keď nedočkavo čakáte či už na letisku alebo v lietadle a rozmýšľate nad tým, ako perfektne sa nasledujúce dni budete mať. Knihu však s príjemnými pocitmi, bohužiaľ, nedočítate.

Text však nehrá zbytočne na city, čo je pochopiteľné, keďže je autorka novinárka a vie, ako byť objektívna. Aj napriek tomu, že vám je jasné, že táto kniha nebude hovoriť o turizme v dobrom svetle, autorka podáva len to, čo zistila a je na vás, aký postoj k tomu zaujmete - spolieha sa na vás, že viete rozlíšiť medzi tým, čo je dobré a správne a tým, čo také nie je. A to je znak dobrej literatúry.

Ide o ojedinelú publikáciu, ktorá ide do hĺbky, vďaka čomu si o cestovnom ruchu utvoríte veľmi slušný obraz. Aj napriek tomu, autorkiným cieľom nebolo podať rozsiahlu a podrobnú správu o stave cestovného ruchu (ako autorka píše už na začiatku, do knihy sa nevošlo všetko a predstavuje len malý zlomok toho, čo sa počas svojich ciest dozvedela). Jej cieľom bolo priblížiť jeho reálny obraz a fungovanie z viacerých aspektov, no jednotlivé problémy len predostrela, načrtla, poukázala na nich. Tu totiž má nastúpiť čitateľ, ktorého autorka vyzýva k spolupráci. Má sa nad tým zamyslieť, zistiť si viac, pýtať sa.

Vitajte v raji je kniha, z ktorej upadnete buď do ľahkej depresie, alebo si uvedomíte, že ste šťastní ľudia. Záleží na uhle pohľadu. Tak či onak, ide o knihu, ktorú by ste si mali prečítať - keď už máte tú možnosť (viď prvý odsek).

Knihu si môžete kúpiť napr. TU.

*slovenčina, poľština, estónčina, fínčina, taliančina

• Dom hluchého (Peter Krištúfek) - táto kniha rozpráva o príbeh lekára z malého mesta na pozadí dejín Slovenska 20. storočia. Všade som sa stretla s chválami na túto knihu, takže keď som ju videla vo výpredaji, bol to osud ;)
• O mesiac, o rok; Zázračné oblaky (Françoise Saganová) - dve novely slávnej francúzskej spisovateľky druhej polovice 20. storočia, ktoré som ukoristila na burze kníh. 
• Vtáky v tŕní (Coleen McCulloughová) - myslím, že túto knihu predstavovať netreba, keďže určite každý pozná aspoň rovnomenný film. Romantiku nečítam často, no keď zas na nejakú dostanem chuť, viem po čom siahnuť.
• Mapa a územie (Michel Houellebecq) - túto knihu od francúzskeho spisovateľa, ktorá sa raz určite stane klasikou, si plánujem prečítať už asi tri roky. Dokonca som ju raz mala požičanú z knižnice, no nestihla som ju prečítať. Preto som veľmi rada, že som ju našla vo výpredaji zničených kníh. Povedali by ste, že je zničená?

Aké knihy ste si v máji kúpili vy?

Niekedy sa sama seba pýtam, prečo vôbec píšem knižný blog, keď rada a pomerne často čítam klasiku - a na tú predsa písať recenzie netreba, overil ju čas. Ale potom si poviem, že práve preto by som mala o nej písať - aby sa dostala aj k dnešným čitateľom. Tento článok teda bude o jednej takej klasike. Nechcem to nazývať recenziou, skôr vám chcem dať niekoľko dôvodov na to, siahnuť po tejto knihe. Reč je o Zazie v metre, ktorú v roku 1959 napísal francúzsky spisovateľ Raymond Queneau [kəno].

"Už ani slová nemajú ten zmysel ako kedysi" hovorí jedna z postáv v tomto románe a presne týmito slovami by sa dalo vyjadriť posolstvo celého románu, ktorý sa odohráva v Paríži na konci 50-tych rokov. Je pár rokov po druhej svetovej vojne, mesto sa začína spamätávať a ľudia žartujú. Veľa a o všetkom.

Knihu naozaj charakterizuje cynický humor a nielen to, celý jej jazyk je unikátny - prešmyčky, novotvary, slovné hračky. Práve jazyk je tým najzaujímavejším a najdôležitejším prvkom románu. Tu vôbec nie je dôležitý dej, pretože ten len podporuje to, čo kniha hlása - svet sa zbláznil, vládne mu chaos, nič už nemá pôvodný zmysel. Dej sa totiž začína tým, že za strýkom do Paríža prichádza mladá Zazie a potom je to už čistá improvizácia. Zazie v sprievode strýka, jeho priateľov, či neznámych ľudí kráča Parížom a tu i tam sa zastaví, aby sa opäť s niekým spoznala. Všetci pritom žartujú, vtipkujú, majú ironické poznámky a v žiadnom prípade sa nevyjadrujú spisovne.

Keďže sa väčšina vtipov nachádza v dialógoch, tie sú v knihe najdôležitejšie. Žiaden zbytočný opis v knihe nenájdete. Načo aj, keď opisy sú nudné. Aj preto mi kniha pripomínala viac divadelnú hru ako román.

"Ale ja žijem, a tu sa začína a končí všetko moje poznanie! Veď čože ja viem o taxikárovi, ktorý mi pred chvíľou zdrhol na rozhegľanom hardgáči? Čo viem o svojej neteri, ktorá visí z oblakov tristo metrov nad hladinou mora? Čo viem o svojej žene, sladkej Marceline, ktorá stráži teplo rodinného kozuba? V tejto chvíli a na tomto mieste viem o nich naozaj iba to, čo sa hovorí kdesi v alexandríne: Tí všetci , ktorých tu niet, sú sťa mŕtve bytosti! Je tu však veniec kapustných hláv: ich kruh sa okolo mňa zužuje."

Queneau si vyberá hlavne jednu tému, z ktorej si jeho postavy po celý čas uťahujú a ktorý sa tiahne celým textom - sexualitu. Zazie počas celého románu rieši či je jej strýko "hromosexuál", ľudia na ulici sa boja, že muži v Zazinej prítomnosti sú pasáci a následne ten istý dav nastraží uši vždy, keď sa hovorí o niekoho orientácii či keď sa preberajú rôzne intímne detaily. 

Vidíte teda, že v tejto knihe nie je nič také, aké sa na prvý pohľad zdá a že si ničím nemôžete byť istí. Veď už aj názov Zazie v metre je klamlivý, lebo sa Zazie v celom románe do metra nedostane (a v tejto knihe sa to nedá považovať za spoiler). To, že slová, rovnako ako nič iné, nemajú zmysel dokazuje aj "postava" papagája, ktorý opakuje jedinú vetu: "Táraš, táraš! To je všetko čo vieš!".

A v neposlednom rade treba pochváliť legendárneho prekladateľa Blahoslava Hečka za skvele odvedenú prácu! Jeho preklad je mojím posledným argumentom na prečítanie tohto diela, tak dúfam, že som vás presvedčila o tom, že aj dnes sa oplatí prečítať si Zazie v metre.

„No jaxi sa zabávala?

„Akotak.“

"Videla si metro?“

„Nie.“

„Tak čo si robila?“

„Starlasom.“