Kniha, o ktorej som pred jej prečítaním odvšadiaľ počúvala, že je veľmi smutná. A ona je len plná beznádeje a bolesti. Bolesti dvoch ľudí, Alice a Mattiu, ktorí ako deti prežili traumatizujúce udalosti a tie potom ovplyvnili celý ich život. Táto kniha je jednou z tých kníh, pri ktorých sa opäť utvrdzujem v tom, že literatúra je umenie. Na to, že je to jeho prvotina, píše Giordano prekvapivo vycibreným štýlom. Miestami mi to pripomínalo Kunderu, no najmä Murakamiho. Román písaný na prvý pohľad strohým štýlom, medzi riadkami sa však nachádza veľa citu. Zaujímavý príbeh a štýl, akým je vyrozprávaný tak tvoria neoddeliteľný celok, ktorý ocenia hlavne pesimisti či fatalisti, no svoje kvality rozhodne má.

Kniha, ktorá je taká jedinečná, až ju ťažko hodnotiť, pretože sa nedá porovnať so žiadnou inou. Hoci, zdá sa, že v slovenskej literatúre sa rozmohol trend kníh bez deja, čo je aj prípad tejto knihy. V Letmom snehu sa naozaj dočítate o duši, materských znamienkach, zen budhizme alebo aj o bilabiálnych konsonantoch v jazyku algonquinských Indiánov. Jediný náznak deja (nie však toho tradičného) je opis postupu manželkinej choroby, alzheimera. To, ako to hlavná postava v prvej osobe opisuje, je niečo jedinečné. Nehraje zbytočne na city, manžel to rozpráva akosi odosobnene, hoci sa mu v žiadnom prípade nedá vyčítať, žeby svoju manželku nemiloval. Celá kniha je milo vtipná, svojím spôsobom tragikomická, sladkotrpká či horkosladká. Ja si knihu určite prečítam ešte niekedy na dôchodku, lebo mám pocit, že aj napriek tomu, že som vedela, že mám v rukách niečo jedinečné, úplne to oceniť budem schopná asi až na tom dôchodku.

"Usiloval som sa, úprimne a zo všetkých síl som chcel mať rád, čo z nej zostalo. Alebo čo z nej bude. Alebo čo by mohlo byť. Nepreberal som si, len sa mi nedarilo uhádnuť, s čím mám práve v danom okamihu do činenia. Lásku, ako si ju pod tým slovom zvyčajne predstavujeme, by som do veci nemiešal. Zbytočne by mýlila."

"Skúste si povedať "duša" a hneď cítite, že z toho výrazu vyžaruje akási farárska, nacvičená dobrotivosť. Nenadarmo sa v našej reči ujalo pevné spojenie "dobrá duša", no o "zlej duši" som hovoriť nepočul - je to príznačné, že "zloduch" musel siahnuť po pohanskom pojme duch. Jednoducho, dušu by ste už na prvý pohľad či počutie z ničoho mrzkého, ničoho hanebného nepodozrievali. Veľkú zásluhu na tom dojme má ženský rod slova a svoju úlohu iste zohráva aj mäkké "š" medzi dvoma samohláskami - to je dôvod, prečo duši podvedome pripisujeme dobrosrdečný, materinsky láskavý charakter. Iná vec by bola, keby sa v tom výraze vyskytovali bilabiálne konsonanty, explozívne hlásky "t" či "p", drsné zvukové zoskupenia ako "fr", "chr", "čmr", "br", "dž", alebo vyslovene agresívne spojenie "gr"."

CUDZINEC (ALBERT CAMUS)

K tomuto už klasickému dielu asi netreba veľa hovoriť, pretože sa vyučuje aj v školách (alebo aspoň by sa malo). Ja som si Cudzinca prečítala aj kvôli seminárke, ktorú som o ňom písala a hoci je to kniha, ktorá asi v prvom pláne nemala byť páčivá, istým spôsobom sa mi páčila. Alebo ma minimálne ohúrila. Je to totiž jedna z mála kníh, na ktorej vidno, že za jej "oponou" stojí aj nejaká filozofia. Že autor knihu napísal, aby vyjadril svoj názor, nie len nestranne popísal postavy, udalosti. Cudzinca však neodporúčam čítať v slabšej chvíľke, lebo aj napriek tomu, že je miestami až komická, môže mať silné pesimistické vedľajšie účinky.