Asi pred rokom som si povedala, že je načase načuchnúť trochu aj k súčasnej slovenskej literatúre. Väčšina z nás totiž častejšie číta prekladové knihy, ako tie domáce, a to je škoda. Preto som sa pomaličky pustila do nejakých slovenských kníh. Tak sa mi ale zdá, že zatiaľ nemám celkom vychytaný výber vhodnej vzorky.

Pri niektorých spisovateľoch, ako pri Benkovej, Coddington či Dominikovi Dánovi som sklamanie tak trochu čakala. Všetci títo spomenutí totiž píšu takzvané rýchlokvasky, teda knihy, ktoré sa veľmi dobre predávajú, no o kvalite sa veľmi hovoriť nedá. Benková aj Coddington píšu väčšinou romány pre ženy, aké nájdete nielen na slovenskom trhu na kilá. Smutná či zlá skúsenosť hlavnej hrdinky s mužom, ktorá je opísaná podpriemerným jazykom. Napriek tomu, že Dominik Dán je schopný napísať aj dve knihy za rok som naňho počúvala väčšinou chvály, tak som si povedala, že si prečítam jeho vtedy najnovšiu knihu Nežná fatamorgána. Aj tu som však zostala sklamaná, kniha bola síce zo začiatku plná kriminálkových klišé, no čitateľná, ale v druhej polovici ma to už tak nebavilo, že sa čudujem, že som to dočítala. Podľa recenzií však usudzujem, že pri Dánovi som pravdepodobne natrafila na jednu z tých horších kníh, takže v budúcnosti dám asi ešte šancu knihe Popol všetkých zarovná, čo je jeho prvá kniha a zaujala ma témou (vražda Róberta Remiáša).

Takto skončili moje pokusy prečítať si niečo od jedných z najpredávanejších slovenských autorov súčasnosti...

Sklamali ma však aj knihy autorov, od ktorých som to nečakala. Napríklad taký Balla a jeho kniha Veľká láska. Takmer vo všetkých recenziách sa skloňovalo to, že je kniha písaná ľahkým jazykom, no nekĺže po povrchu. To, že išla kniha do hĺbky môžem potvrdiť, bohužiaľ bola asi príliš hlboká, lebo ja som sa na jej dno nedostala. Tento krátky román bol na mňa asi až príliš "intelektuálny", a teda nečitateľný.

Boli však aj knihy, ktoré sa mi páčili, no žeby som si ich zapamätala alebo mala chuť prečítať ešte raz, to nemôžem povedať. Takým prípadom je Piata loď Moniky Kompaníkovej. Kniha mala zaujímavý námet a rovnako aj jazyk, ale z neznámych dôvodov medzi nami nezafungovala chémia. Podobne na tom bol aj Letmý sneh Pavla Vilikovského. Tu však dôvod tuším - túto knihu pravdepodobne plnohodnotne docením až na dôchodku.

Ale aby som to zakončila pozitívne, z doteraz prečítaného sa mi jednoznačne najviac páčil Medzerový plod Veroniky Šikulovej. Hoci kniha nemá zápletku, ani jednoznačný príbeh, pretože ide len o akési útržky spomienok a pocitov, je napísaná neuveriteľne citlivo. Druhá kniha zo súčasnej slovenskej literatúry, ktorá ma zatiaľ zaujala najviac bola Bellevue od Ivany Dobrakovovej. Povedala by som, že tematicky ide o jedinečnú knihu nielen v slovenskej próze. Nezaostával však ani jazyk. Viac sa dočítate v mojej recenzii TU.

Vidíte teda moju bilanciu - slovenská literatúra zatiaľ nestihla dobyť moje čitateľské srdce, no ja sa nevzdávam a dúfam, že v budúcnosti sa poučím z doterajších chýb a nájdem v medzi našimi knihami klenoty.

Najbližšie sa chystám na tieto:

Vtedy v Lošonci - Peter Balko

Petrichor - Veronika Šikulová

Klimtov bozk - Boris Filan

Dom hluchého - Peter Krištúfek

A čo vy a súčasná slovenská literatúra. Čítate? Skúšate?