O Doris Lessingovej som prvýkrát počula na hodinách britskej literatúry, zhodou okolností vo Francúzsku. Vtedy som ešte netušila, že vydavateľstvo Inaque pripravuje na Slovensku vydanie jej zbierky prednášok. Kniha ma medzi tým množstvom, ktoré vychádza, zaujala na prvý pohľad, a to obálkou. Tá je totiž pomerne mätúca - skôr ako súbor prednášok by ste asi vo vnútri čakali ľúbostný román s nešťastným koncom.

Kniha je však naozaj zbierkou piatich kritických esejí, z ktorých všetky nesú tú istú ústrednú tému. V každej z prednášok Doris zdôrazňuje, že sa na svet okolo seba nepozeráme objektívne, ale nechávame sa strhnúť vášňami a pudmi, ktoré sú u nás zakorenené od nepamäti. V rozhodujúcich situáciách sa nerozhodujeme rozumovo, ale impulzívne a potom svoje rozhodnutia často ľutujeme. Spoločnosť, ktorá príde po nás, nás však bude hodnotiť s potrebným odstupom a mnohé naše činy a rozhodnutia nebude chápať, lebo bude oslobodená od vášní. Z celej knihy zaznieva práve obava, čo si o nás pomyslia ti, ktorí prídu po nás - že sme toho toľko vedeli a nič z toho sme nezúročili. Rozhodovali sme sa rovnako pudovo, ako naši predkovia, ktorí lovili mamuty.

Spisovateľka rovnako hovorí o tom, aké ťažké je zorientovať sa dnes v množstve informácií, ktoré všade kolujú. Čoraz častejšie bude platiť, že treba vedieť čítať medzi riadkami, rozlíšiť ozajstnú informáciu od dezinformácie, či lži. Pretože ten, kto toho nebude schopný, bude veľmi ľahko manipulovateľný.

"Každý z nás je súčasťou veľkých upokojujúcich ilúzii a predstáv, ktoré si pestuje každá spoločnosť, aby si udržala sebadôveru."

Zároveň neustále poukazuje na negatívny vplyv skupiny na jednotlivca. Ten to naozaj nemá ľahké, lebo sa do skupiny pridal, pretože mal pocit, že mu je podobná, postupne však zisťuje, že to tak úplne nie je a skupina ho mení na svoj obraz, so všetkým dobrým aj zlým. Doris však tvrdí, že budúcnosť by mala závisieť od menšiny.

"Najťažšou vecou na svete je postaviť sa proti vlastnej skupine, skupine svojich druhov. Mnohí súhlasia, že medzi naše najhanebnejšie spomienky patria práve také, keď sme tvrdili, že čierna je biela, pretože to hovorili aj iní ľudia."

Hlavná myšlienka všetkých piatich prednášok je, aby sme sa spoliehali má vlastnú hlavu a nie na to, že ak niečo prijala väčšina, je to správne. Aby sme využili tento informačný vek na vzdelávanie, ale zároveň, aby sme neprijímali bezhlavo, ale rozmýšľali. Rozmýšľali "outside the box", aby sme neskončili vo "väzení" bez toho, aby sme si to uvedomili.

Zarážajúce je, že eseje, ktoré vznikli ešte v roku 1985, boli aktuálne nielen v roku 2013, keď autorka zomierala, ale aktuálne zostávajú dodnes. Keďže Doris bola spisovateľka a žiadna akademička, jej eseje sú písané zrozumiteľným jazykom, ktorému chápe každý. A práve preto by si ich mal každý prečítať.

Doris Lessing: Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť. Inaque. 2017. 107 s.