Niekedy sa sama seba pýtam, prečo vôbec píšem knižný blog, keď rada a pomerne často čítam klasiku - a na tú predsa písať recenzie netreba, overil ju čas. Ale potom si poviem, že práve preto by som mala o nej písať - aby sa dostala aj k dnešným čitateľom. Tento článok teda bude o jednej takej klasike. Nechcem to nazývať recenziou, skôr vám chcem dať niekoľko dôvodov na to, siahnuť po tejto knihe. Reč je o Zazie v metre, ktorú v roku 1959 napísal francúzsky spisovateľ Raymond Queneau [kəno].

"Už ani slová nemajú ten zmysel ako kedysi" hovorí jedna z postáv v tomto románe a presne týmito slovami by sa dalo vyjadriť posolstvo celého románu, ktorý sa odohráva v Paríži na konci 50-tych rokov. Je pár rokov po druhej svetovej vojne, mesto sa začína spamätávať a ľudia žartujú. Veľa a o všetkom.

Knihu naozaj charakterizuje cynický humor a nielen to, celý jej jazyk je unikátny - prešmyčky, novotvary, slovné hračky. Práve jazyk je tým najzaujímavejším a najdôležitejším prvkom románu. Tu vôbec nie je dôležitý dej, pretože ten len podporuje to, čo kniha hlása - svet sa zbláznil, vládne mu chaos, nič už nemá pôvodný zmysel. Dej sa totiž začína tým, že za strýkom do Paríža prichádza mladá Zazie a potom je to už čistá improvizácia. Zazie v sprievode strýka, jeho priateľov, či neznámych ľudí kráča Parížom a tu i tam sa zastaví, aby sa opäť s niekým spoznala. Všetci pritom žartujú, vtipkujú, majú ironické poznámky a v žiadnom prípade sa nevyjadrujú spisovne.

Keďže sa väčšina vtipov nachádza v dialógoch, tie sú v knihe najdôležitejšie. Žiaden zbytočný opis v knihe nenájdete. Načo aj, keď opisy sú nudné. Aj preto mi kniha pripomínala viac divadelnú hru ako román.

"Ale ja žijem, a tu sa začína a končí všetko moje poznanie! Veď čože ja viem o taxikárovi, ktorý mi pred chvíľou zdrhol na rozhegľanom hardgáči? Čo viem o svojej neteri, ktorá visí z oblakov tristo metrov nad hladinou mora? Čo viem o svojej žene, sladkej Marceline, ktorá stráži teplo rodinného kozuba? V tejto chvíli a na tomto mieste viem o nich naozaj iba to, čo sa hovorí kdesi v alexandríne: Tí všetci , ktorých tu niet, sú sťa mŕtve bytosti! Je tu však veniec kapustných hláv: ich kruh sa okolo mňa zužuje."

Queneau si vyberá hlavne jednu tému, z ktorej si jeho postavy po celý čas uťahujú a ktorý sa tiahne celým textom - sexualitu. Zazie počas celého románu rieši či je jej strýko "hromosexuál", ľudia na ulici sa boja, že muži v Zazinej prítomnosti sú pasáci a následne ten istý dav nastraží uši vždy, keď sa hovorí o niekoho orientácii či keď sa preberajú rôzne intímne detaily. 

Vidíte teda, že v tejto knihe nie je nič také, aké sa na prvý pohľad zdá a že si ničím nemôžete byť istí. Veď už aj názov Zazie v metre je klamlivý, lebo sa Zazie v celom románe do metra nedostane (a v tejto knihe sa to nedá považovať za spoiler). To, že slová, rovnako ako nič iné, nemajú zmysel dokazuje aj "postava" papagája, ktorý opakuje jedinú vetu: "Táraš, táraš! To je všetko čo vieš!".

A v neposlednom rade treba pochváliť legendárneho prekladateľa Blahoslava Hečka za skvele odvedenú prácu! Jeho preklad je mojím posledným argumentom na prečítanie tohto diela, tak dúfam, že som vás presvedčila o tom, že aj dnes sa oplatí prečítať si Zazie v metre.

„No jaxi sa zabávala?

„Akotak.“

"Videla si metro?“

„Nie.“

„Tak čo si robila?“

„Starlasom.“